Maliarka roka 2017 Žofia Dubová: Mnoho ľudí cenu obrazu nechápe, pochopia, až keď ho uvidia naživo

Maliarka Žofia Dubová získala minulý rok najvyššie ocenenie v súťaži Maľba s obrazom Over the mountain, ktorý vznikol počas štúdia na VŠVU. Z hôr si nosí poznámky na papieri, jej obrazy často po bokoch dopĺňajú rukou písané texty, ktoré si na prvý pohľad nevšimnete. Uvedomuje si strachy a radosti vo svojom povolaní, ale aj skutočnosť, prečo maľovanie nie je vôbec také romantické, ako sa na prvý pohľad zdá.

Najradšej tvorí ráno, niekedy rozmýšľa nad obrazom hodiny. Žofia Dubová je mladá maliarka z Bratislavy, ktorú inšpiruje cestovanie aj slovenské hory. Pri rozrobenom obraze nám porozprávala o tvorbe, štúdiu v zahraničí aj obľúbenom prepojení maľby so sklom.

Niektorí maliari si povolanie vysnívali, iní si pamätajú presný okamih v živote, ktorý ich motivoval. Aká bola vaša cesta k umeleckej dráhe?

Kreslila som, odkedy som vedela chytiť ceruzky do ruky, a odvtedy sa to vďaka mojim rodičom rozvíjalo. Neviem presne povedať, či som odmalička chcela byť maliarkou. Pamätám si, že na základnej škole mi maľovanie prišlo veľmi nepraktické. Hovorila som si, že maľovať nebudem a ak áno, určite umriem od hladu (smiech).

Postupne som si vylučovacou metódou hovorila dôvody prečo áno a prečo nie, a nakoniec som sa rozhodla, že sa odvážim ísť touto cestou. Je fajn, že teraz už mám niečo za sebou, mám nejakú nádej, ale stále mám nad hlavou meč. Z čoho platiť účty, ako si zariadiť stály príjem, to všetko je pre umelca veľmi náročné. Zatiaľ nemám rodinu ani nič, čo by bolo dôležitejšie, takže si môžem dovoliť venovať sa tvorbe naplno.

Kedysi ste sa venovali lyžovaniu. Nastal zlom, keď ste sa museli rozhodnúť medzi umením a športom?

Aktívne som lyžovala v tínedžerských rokoch, skončila som pred maturitou kvôli škole a sčasti aj kvôli maľbe. Neviem, či som bola dostatočne dobrá na to, aby som sa lyžovaniu venovala profesionálne, a zároveň som asi nemala dostatočnú ambíciu. Robiť šport na Slovensku bez sponzorov je takmer nemožné, a tiež neviem, či som vôbec bola na takej úrovni, aby som o vrcholovom športe mohla uvažovať. Uvedomila som si, že sa lyžovaniu môžem venovať aj popri iných veciach a nemusí to byť pre mňa to hlavné.

Čiže ste začali intenzívne maľovať až po strednej škole?

Na výtvarnú výchovu som chodila od štyroch rokov, no nikdy som si nemyslela, že sa tomu budem neskôr venovať vážne. Na strednú som chodila na gymnázium. S umením ako takým som nemala nič spoločné, až kým som nešla na vysokú školu. Vtedy si ma pani riaditeľka zavolala a povedala, “nie nie, ty choď na farmáciu.” Nasledoval dlhý rozhovor o tom, ako mám ísť robiť niečo iné. Našťastie, teda dúfam, že našťastie, ma moji rodičia podporili. Povedali, že si môžem vybrať, čo chcem ja, a to bolo práve umenie.

Mnoho ľudí má o maliaroch romantickú predstavu, že celý deň tvoria v ateliéri. Málokto si uvedomuje, že umelec rieši okrem iného aj manažment, marketing, faktúry. Viete sa zorganizovať?

Ešte stále som v procese hľadania správneho systému. Po skončení školy som išla na niekoľko mesiacov na pracovnú stáž, momentálne riešim sťahovanie. Je náročné zadeliť si čas. Výhodou je, že nie som tlačená k stene inými záväzkami, takže robím vtedy, keď sa mi chce a mám energiu a chuť. Pomáhajú mi aj termíny pri zákazkách alebo ako napríklad v týchto dňoch, termín výstavy. Mám v hlave reálny dátum, je motivujúci, ale nie je to stres.

Sústrediť sa na maľovanie nie je ale vôbec romantické. Na stopercentné sústredenie musím mať naozaj energiu a chuť, inak to nejde. Reálne viac ako osem hodín nezvládnem. Snažila som sa pracovať unavená, ale väčšinou to nedopadlo dobre.

Ako prebieha proces tvorby? Skicujete si obrazy dopredu alebo začínate tvoriť priamo na plátne?

Keď už skicujem, tak aj to je pre mňa plnohodnotné dielo. Neviem urobiť niečo malé a potom presne to isté premaľovať na veľké. Nemá to pre mňa význam a neviem týmto spôsobom tvoriť. Reprodukovanie niečoho ma nebaví a ani to nie je systém, ktorým by som chcela tvoriť. Skôr si píšem poznámky. Keď som vonku, na túrach. Pokiaľ mi niečo napadne, zapíšem si to a neskôr, keď prídem do ateliéru, zo spomienok, zážitkov a textov niečo urobím.

Texty vpisujete aj priamo do obrazov, nie každý si ich na prvý pohľad všimne. O čom sú?

Často sa neviem rozhodnúť, ako svoje texty volať. Možno básne, možno úvahy. Nie je pravidlom, že text použijem aj v obraze. Niekedy najprv píšem a potom maľujem, niekedy text príde počas maľovania. V niektorých prípadoch som sa rozhodla text zakomponovať priamo do obrazu, v iných mojich dielach existuje iba ako samostatný prvok. Vždy sa ale snažím vrátiť k nejakej myšlienke, či už slovom alebo obrazom.

Toto som napísala počas maľovania obrazu Jedna (proti všetkým): 

„Jedna – proti všetkým tu stojí hora, náhle sa zjavujúc. Vábi a láka slobodných, čo s ľahkosťou prianí padajú jej k nohám. Viac ich nepustí. Zajatí naveky v tichom objatí hviezd, strážcovia brán, sami sa menia v skalu vo večnosti našich snov.“

Dostávame sa k tomu, čo vás inšpiruje.

Nedávno sa ma túto otázku spýtali a dosť som nad ňou rozmýšľala, pretože povedať to správne a pravdivo nie je ľahké. A prišla som na to. Je to buď priestor alebo činnosť v priestore, ktorá buduje sebavedomie človeka a jeho vedomie, a zároveň ho maže. Vysvetlím. Veľa z toho, čo zažívam, sa deje v horách, či už sú to túry, lyžovačky, skalolezectvo. A práve tam nastáva to uvedomenie si. Niektorí ľudia chcú aktivitou pokoriť horu, iní chcú rovnakou aktivitou pokoriť seba. Človek si pri tom často uvedomí, že je vlastne v prostredí dosť bezvýznamný. Práve toto uvedomenie je podľa mňa veľmi dôležité. Som vlastne šťastná v priestore, lebo viem, že tam veľa neznamenám.

Od začiatku boli súčasťou vašej tvorby hory a krajinky?

Práveže nie. Išlo to veľkou okľukou, až kým som si uvedomila, že to je asi to, čomu rozumiem a kde som doma, a tým pádom to viem možno lepšie uchopiť. Skúšala som všeličo a stále neviem povedať, či pri tom ostanem. Zatiaľ mám kopec nápadov, ktoré chcem ešte realizovať.

Najvyššie uznanie v súťaži Maľba ste získali na jeseň minulého roka. Čo vám dalo?

Vďaka víťazstvu v súťaži Maľba sa mi podarilo predať zopár obrazov, čo by sa bez publicity asi nebolo tak ľahko stalo. Toto víťazstvo vnímam ako veľký úspech, uznanie a podporu. Je to úprimná radosť z výhry – vážim si prácu svojich kolegov a súperov. Zároveň je to uznanie ľuďmi, tým myslím medzinárodnú porotu, ktorých názor by mal byť relevantný v širšom poli nielen umeleckého sveta. Je to potvrdenie zmysluplnosti mojej práce. A nakoniec je to finančné zabezpečenie, ktoré mi umožnilo ďalej tvoriť a experimentovať bez nutnosti zaoberať sa banálnymi, ale neodvratnými otázkami každodenného prežitia.

 

Robí sa na Slovensku dostatočná osveta v rámci umenia?

Neviem, či je to tým, v akých kruhoch sa ja pohybujem, ale našťastie mám kopec známych, ktorí sú v mojom veku a sú ochotní investovať a kúpiť obraz mladého výtvarníka. Inak je to ťažké, ale tak je to so všetkým. Ešte som nerozlúskla oriešok, čo je to, čo ľudí presvedčí, že sa oplatí investovať do umenia. Samozrejme, že sa im zdá, že je to drahé a na slovenské pomery sú ceny obrazov naozaj vysoké.

Stretávate sa s tým, že musíte ľuďom vysvetľovať cenu, umeleckú hodnotu obrazu?

Ja vôbec neviem, či sa to dá vysvetliť. Pokiaľ to ľudia nechápu, tak ťažko. Jediné, čo môžem, je vysvetliť, že obraz mi trval pol roka a spýtať sa, koľko by si za polročnú robotu účtovali oni. Ďalšie preukázateľné veci sú materiály. Na obraze však materiál nie je taký drahý ako čas a samotná myšlienka, ktorá je vo svojej podstate nepredajná. Tým chápem skutočnú hodnotu obrazu.

Fungujete aj na zákazky alebo je najprv maľba a potom predaj?

Aj na zákazky. Zavisí od toho, o akú zákazku ide, všetko je aj o vzájomnom rozhovore. Keď niekto príde, že chce, aby som mu namaľovala obraz, rozhodnem sa podľa toho, akú má predstavu.  Sú ľudia, ktorí prichádzajú s jasnou predstavou, ale vtedy im hovorím, že ja do ich hlavy nevidím. Zo skúsenosti viem, že čím viac slobody mám, tým lepší je výsledok. Sú technické veci, na ktorých sa vieme dohodnúť ľahko. Keď mi človek povie, že to chce tmavé alebo svetlé, alebo do nejakej farby, viem sa orientovať týmto smerom. Ale keď mi niekto povie desaťminútový opis, čo všetko tam má byť, tak mu hneď poviem, že to asi nepôjde. Tak som ale začínala, robila konkrétne predstavy. Bol to veľký boj. Sama som nevedela, že to môže byť tak náročné.

Ako dlho trvá práca na obraze?

Väčšinou robím v sériách, preto mám rozrobených viacero vecí naraz. V rámci série, ktorú som robila v škole, som počas roka urobila 15 obrazov a potom som ešte dva dokončila v lete, čiže dokopy 17 obrazov za rok. Maľovala som od rána do večera, naozaj to bolo intenzívne.

Venujete sa aj sklu. Je práca so sklom náročnejšia ako maľovanie na plátno?

Technologicky je to veľmi náročné, lebo sa vypaľuje v peciach. Používajú sa špeciálne pigmenty, s ktorými sa dá maľovať na sklo a následne sa to vypáli. Potom je ďalšia technika, ktorú rozvíjame, a to je kresba na sklo grafitom. Pri práci so sklom sa všetko vypaľuje, čiže potrebujeme pece, ktoré idú na 550 °C a viac. Na Slovensku sa sklu venuje málo ľudí a je to oveľa viac uzavretá komunita ako maľba. A maľba na sklo už úplne. To je jedna z vecí, ktoré ma bavia, a ktoré ma posúvajú. Tým, že technológia je náročná, nemám ju ešte dobre zvládnutú. Síce mám už nejaké skúsenosti, lebo sa tomu venujem od tretieho ročníka na VŠVU, no mám sa ešte čo učiť. Mám šťastie, že spolupracujem s Palom Machom, ktorý ma učil na vysokej škole. On má sklársky ateliér a aj dostatok veľkorysosti na to, aby podporoval ľudí, ako som ja.

Študovali ste v zahraničí. Líši sa systém vzdelávania?

V Portugalsku som spoznala úplne iný systém. Na VŠVU nám pán profesor Fischer nedával témy, ktoré boli povinné, človek si ich musel postupne hľadať sám, čo nebolo vôbec ľahké. Nájsť zmysluplnú tému, odvážiť ju vysloviť a pomenovať je veľmi náročné. V Portugalsku fungoval systém zadaní a tém, ktoré  študenti museli riešiť. Čo je možno dobré, lebo študenti vedia spracovať zadanú vec, no na druhej strane nevedeli, ako to uchopiť podľa seba. Keď chcem robiť vlastné umenie, tak mi predsa nebudú dávať druhí ľudia zadanie, takže musím ja byť ten človek, čo s nimi príde.

V Amerike boli skvelí pedagógovia. Neviem, či to bolo moje šťastie, ale na všetkých pobytoch aj na školách na Slovensku som mala naozaj veľké šťastie na dobrých pedagógov. A to je práve to, kde sa to odrazí. V Amerike sa platí desaťtisícové školné, vybavenie je úplne iné, ale kvalita pedagógov je porovnateľná. Je to možno aj unikátne a málokto si to uvedomuje. Škola na Slovensku má naozaj kvalitu. V porovnaní s Portugalskom lepšiu, čo sa týka porovnania s Amerikou, rovnakú.  Z vlastnej skúsenosti si z celého štúdia vážim práve dialóg s pedagógom.

Nebolo lákavé ostať tvoriť mimo Slovenska?

Mňa láka stále chodiť a objavovať, aj tvoriť kade tade, ale zatiaľ som nenašla miesto, na ktorom by som chcela ostať na stálo inde ako na Slovensku. Rada idem na nejaký čas, ale rada sa potom aj vraciam. Zatiaľ som tu doma. Viem si predstaviť nejaké rezidencie alebo pobyty, niekoľkomesačné, polročné, ročné, ale odsťahovať sa zatiaľ neplánujem.

Žijeme v digitálnej kultúre, kde sa ľudia fixujú viac na zážitky z obrazoviek. Premýšľali ste nad tým, že by ste sa vydali takouto cestou alebo chcete ostať “analógová”?

Ja som strašne haptický človek, s technikou sa veľmi nekamarátim. Pre mňa je obraz o originalite a práci s rukami. Som v tom veľmi zastaralá. Veľakrát sa mi ale stalo, že ľudia videli môj obraz na internete, nechápali, čo to je a za akú veľkú sumu sa predáva, no pochopili až v momente, keď prišli a videli ho naživo. Obrazy treba vidieť naživo. Často sú tam jemné materiály, ktoré sa nedajú zachytiť napriek tomu, že je to odfotené dobre. To, čo má päť centimetrov na počítači, je v realite meter, dva. A práve o tom to je, obraz by mal človeka uchopiť. Pretože aj veľkosť, s ktorou pracujem, je cielená. Trochu vychádza aj z veľkosti človeka. Veľa ľudí sa čuduje, prečo tvorím veľké obrazy, ale na poli súčasného umenia je to ešte stále stredný formát, štvor až päť metrové veci sú bežné.

Žofia Dubová

Kto je Žofia Dubová?

Žofia Dubová je absolventka VŠVU v Bratislave, kde študovala v ateliéri prof. Daniela Fischera. Tvorí miešanými technikami na plátne, využíva ceruzy aj fixky. V rámci prvého stupňa štúdia absolvovala študijný pobyt v Portugalsku, na Faculdade de Belas Artes da Universidade do Porto a v druhom stupni štúdia na University of Arizona v USA.  Stážovala v Portugalsku, a aj na Slovensku na katedre skla v rámci VŠVU. V roku 2017 získala za svoj obraz Over the mountain, zo série Hra:na ocenenie v súťaži Maľba, ktorú organizuje Nadácia VÚB.